Vychovám si deti po svojom

Traduje sa, že keď v 60. rokoch do vesmíru vyletel sovietsky Sputnik, Američania ostali v šoku, že zrazu nie sú jediní. Údajne práve takto vznikla takzvaná free výchova - ako spôsob celkom nového prístupu k dieťaťu. S najväčšou pravdepodobnosťou boli pohnútky celkom iné, ale faktom zostáva, že koncom šesťdesiatych rokov došlo v oblasti výchovy k zemetraseniu. Z Ameriky sa privalila tzv. voľná ​​výchova do západnej Európy a po roku 1989 aj k nám. Stará pevnosť tradičnej výchovy sa zrútila aj v takých krajinách, ako je Nemecko.

Ideály, podľa ktorých sa deti vychovávali po stáročia, sa otočili o 180 stupňov. Od tej doby u mnohých rodičov panuje aj veľká neistota a kopec otázok. Príručiek, návodov a prístupov s najrôznejšími výchovnými metódami síce pribúda, ale neistých rodičov tiež.

Free výchova? Áno, či nie?

Psychológovia sa často stretávajú s rodičmi, ktorí sú výchovou svojho dieťaťa psychicky úplne vyčerpaní. Chcú pri výchove robiť všetko najlepšie, zdá sa im že z ich detí vyrastajú malí agresori. Udržujú svojich rodičov v pokluse a nechávajú ich okolo seba tancovať. V poradniach pre "problémové" deti sa ozývajú čoraz častejšie otázky:

"Čo máme ešte zakazovať?"

"Čo všetko môžeme dovoliť?"

"Kedy nemáme ustúpiť?"

V detských dušiach vzniká chaos a zmätok, rodičia sa často nedokážu dohodnúť ani pred deťmi. Manžel zakazuje to, čo im matka práve dovolila, a ona zakazuje to, čo dovolil manžel. Je zaujímavé, že agresivita sa u detí začína prejavovať až od osemdesiatych rokov. Dovtedy prevažovali medzi problémovými deťmi skôr deti úzkostné, neschopné, takí bojánci či obetný baránkovia. Rodičia sú svojimi deťmi zotročení. Nevedia, ako ďalej. Do vnútra svojho dieťaťa sa nedokážu dostať ani láskavým správaním, ani pochvalou, ani pokarhaním. Sú to často rodičia, ktorí občas ľutujú, že svoje dieťa priviedli na svet.

Nikdy nebudem ako moji rodičia

Svoje deti budeme vychovávať úplne inak! Tiež ste si to v detstve hovorili? A po pár rokoch rodičovstva ste sa prichytili, že vlastne používate tie istá slová a opakujete podobné chyby ako vaši rodičia? Dáme si zase jeden konkrétny vymyslený prípad.

Mama, Kamila, vyrastala v rodine vojaka a učiteľky, čoho usúdila, že matka s otcom obmedzovali rast jej osobnosti. Preto sa s manželom dohodla, že svoje deti bude vychovávať inak. V detstve počúvala neustále rozkazy, príkazy, zákazy, na chodbe mali nástenku s rozvrhom a bodovaním. Stále niečo musela alebo naopak, nesmela, a strašne jej to prekážalo. Manžel mal podobné skúsenosti, a tak si povedali, že svoje deti obmedzovať nebudú. Vyrastajú jednoducho voľne, teda free.

Ich päťročná dcéra a sedemročný syn nemajú teda žiadny presný denný režim. Okrem škôlky a školy v podstate nepoznajú, čo je to "niečo musieť". Keď prídu domu, syn si pustí počítač, dcéra video na mobile. Keď skončia rozprávky, syn si spomenie, že nemá úlohy. Jeho matka ho nenúti robiť si ich predtým, než sa chce hrať. Prečo by sa mal učiť presne v určitú hodinu? Necháva to na ňom. Pripúšťa ale, že večer býva unavený a už mu to nemyslí, a tak počíta za neho. Kamila sa zastáva absolútnej možnosti voľnosti vo výbere jedla.

Jej deti nejedia veci, ktoré im nechutia. Nenúti ich jesť, keď nie sú hladné. Priznáva ale, že ju neustále ohrievanie podľa momentálnych chutí predsa len unavuje. Navyše syn, ktorý zistil, že v školskej jedálni jedla na výber neexistujú, býva často hladný.

Zlatá stredná cesta

Takýto spôsob výchovy by ale podľa psychológov potreboval zásah odborníka. V prípade tejto rodiny nejde o tzv. voľnú či nevynútenú výchovu. Deti nie sú vychované vôbec. Pre každé dieťa, je dôležitý pevný denný režim už od útleho veku. Práve ten ho môže paradoxne upokojiť, zbaviť strachov a neistôt, ktoré v sebe nosí. Malo by byť automatické, že sa v určitú hodinu robia určité veci a že istý čas je vyhradený na učenie, iný na hranie. Aj v škole musí dieťa spoznať hranice a jediné miesto, kde ich môže spoznať, je jeho rodina.

Free výchova býva často skôr výhovorkou rodičov, ktorí na deti nemajú dosť času. Metóda absolútnej voľnosti je veľmi nebezpečná, pretože nemusí dopadnúť tak, ako si rodičia predstavujú. Vo výchove sú dôležité predovšetkým prvé tri roky života, už v tej chvíli sa musí dieťa naučiť určité pravidlá. Keď sa nenaučí včas počúvať rodičov, v škole narazí v prvej triede. Rodičia už to potom väčšinou nezvládajú a začínajú na deti občas vrieskať. A začínajú si uvedomovať, že to s tou slobodou prehnali.

Odhodiť tradičný spôsob výchovy dvoch predchádzajúcich generácií môže byť aj riskantné. Tvrdé autoritatívne poňatie výchovy iste nie je v poriadku, ale zrazu ho zrušiť a začať inak sa nemusí vyplatiť. O mnohých chybách sa totiž dozvieme až počas nasledujúcich 20, 30 rokov. V tú chvíľu začneme zisťovať, čo spôsobili. Američania už sa roky snažia od voľnej výchovy ustúpiť, pretože majú pocit, že im prerástla cez hlavu. Zbrane v amerických školách, drogy, agresivita a kriminalita mladistvých.

Snažia sa brzdiť. Prapôvod vidia v 60. a 70. rokoch, ale či je to tak určite, nevedia ani oni. Lenže ako hľadáme súvislosti, nie je veľmi pravdepodobné, že sa deti naraz zbláznili. Logicky si teda vysvetlíte, že za to môže asi príliš voľná výchova.

Kŕmenie v klobúku

Je až neuveriteľné, ako dokážeme tancovať okolo svojich detí, len aby sa, preboha, najedli a zaspali. Švajčiarsky satirik Franz Kohler napísal nezabudnuteľnú epizódu jednej rodiny, ktorá vôbec nie je tak absurdná, ako by sa mohlo zdať. Môže sa odohrávať v ktoromkoľvek byte, kde sa mladí ľudia práve učia, čo je to byť rodičmi. Dieťa v Köhlerovom fejtóne prestalo presne po roku svojho života jesť. Nepomohli hrozby, fyzické tresty, dohadovanie, spievanie. Tretí deň hladovania priniesol otec do detskej izby tanier s kašou a chcel ho podať matke.

Dieťa, oddelené mriežkou na postieľke, sa pozrelo na tanier. Otec mu začal dávať kašu cez mrežu a vyšlo to. Dieťa zjedlo celý tanier. Ráno ho otec nakŕmil rovnako a odišiel do práce. Keď mu chcela dať obed cez mreže matka, dieťa sa odvrátilo. Večer ale jedlo od otca úplne spokojne. Dieťa teda jedlo aspoň dvakrát denne, ale fakt, že ho musel kŕmiť len otec cez mreže postieľky, dával rodičom zabrať. Nebolo jednoduché stihnúť to každý večer. Raz večer si v rýchlosti zabudol dať dolu z hlavy klobúk.

Ráno chcel dieťa nakŕmiť, ale odmietlo. Nemal klobúk. Od tej doby sa kŕmil už len v klobúku. Tým sa ale požiadavky dieťaťa zďaleka neustálili. Pri kŕmení musela byť v miestnosti aj matka, ale len v nočnej košeli. Keď si obliekla župan, na prijímanie potravy cez mreže nebolo ani pomyslenia.

Neveríte? Rozprávanie matiek z pieskoviska by stačilo na nekonečné fejtóny tohto druhu.

Rodičovstvo: Veda aj umenie

Na riadenie auta potrebujeme špeciálny kurz. Na výchovu detí žiadnu skúšku nikto nevyžaduje. Ideálne rodičovstvo ale nikto nedostal darom. Musíme sa mu učiť. A nikto nám aj tak nezaručí, že to zvládneme správne. Keď máme pocit, že sa nám to nedarí, že sa nám to aj napriek veľkej snahe vymklo z rúk, nie je hanba zájsť za odborníkom, za psychoterapeutom, ktorý vás naučí najskôr spoznať seba samého. Prípadne sa zapísať do kurzu efektívneho rodičovstva, ktorý organizujú skúsení odborníci. Nikdy nemusí byť neskoro.

Rodičia nie sú čarodejníci, nemôžu deťom zaručiť šťastný život, ani ich ochrániť pred problémami, ktoré prinesie život, ale môžu ovplyvniť, ako na ne zareagujú. Rodičia majú úžasnú moc. Môžu dokonca preventívne formovať mozog svojho dieťaťa, aby kvalitne prežilo život a stalo sa silnou osobnosťou. Ak svojmu dieťaťu umožníte prežívať pokoj a lásku, bude vnímať svet so záujmom a úžasom, nie s pocitmi strachu a ohrozenia. Vybuduje si odolnosť voči bolestným zážitkom v dospelosti, ktorým sa žiadny človek nevyhne.

Pokiaľ ale dieťa už v útlom veku opakovane prežíva pocity strachu a hnevu, alebo na neho rodičia ustavične kričia, prikazujú, kritizujú, ovplyvní to jeho prístup k sebe a aj ostatným. Svet sa mu bude javiť ako nepriateľské, hrozné miesto, život prežije v ustavičnej nedôvere a podobne bude vychovávať aj svoje deti. Čo si vyberieme?

Venujete minútu denne svojmu detstvu

Máte pocit, že svojmu dieťaťu nerozumiete? Na štúdium detskej duše má každý z nás k dispozícii nesmierne bohatý materiál. Je to naše vlastné detstvo uložené v hlbinách pamäti, ovplyvňujúce celý náš dospelý život. Pamätáme si všetko! To sa nám len zdá, že sme všetko zabudli, pretože spomienky sa vrstvia jedna na druhú. To, čo leží úplne dole, sa ťažko loví, ale je to tam! Ak chcete pochopiť seba samého, tak sa aspoň minútu denne sústreďte na spomienky zo svojho detstva a žijete v nich. Spomienka je most ku vciťovaniu sa, začiatok byť niekým iným.

Skúste tích malých človiečikov namotivovať tak, aby sa dokázali so svojim životom poriadne a čo najlepšie popasovať. Hŕbu krúžkov k ich rozvoju nájdete v každom meste - v Bratislave, Prešove, Nitre.

[ivi]