Trápia sa aj deti

Odborníci sa vo svojej práci stretávajú s deťmi a mládežou rôzneho veku. Vekové rozpätie detí v starostlivosti psychiatrov je veľmi široké. Začína v období predškolského veku, teda približne od troch rokov a končí až dosiahnutím právnej dospelosti, teda dovŕšením osemnásteho roku. Výnimku tvoria hlavne deti s poruchami autistického spektra, s ktorými rodičia často prídu na diagnostiku v období batoľaťa, teda pred tretím rokom.

Časté poruchy

V predškolskom veku (3 - 6 rokov) riešime hlavne neadekvátne výkyvy nálad a ťažko zvládnuteľné výbuchy zlosti, alebo diagnistikujeme poruchy autistického spektra. Pomerne časté je aj pomočovanie, vylučovanie stolice v postieľke a psychosomatické poruchy. Málokedy prichádza rodič s dieťaťom už v predškolskom veku kvôli poruchám aktivity a pozornosti (ADHD), ktoré pre nich začnú byť alarmujúce, až keď dieťa začne navštevovať školu. V období mladšieho školského veku (6 - 11 rokov) deti často trpia aj úzkostnými poruchami, školskej fóbií a podobne.

Počas staršieho školského veku (11 - 15 rokov) až adolescencie (15 - 18/20 rokov) sa emočné poruchy väčšinou vyprofiluju do niektorej z afektívnych porúch, teda depresívnej či bipolárnej poruchy. Stále častejšie dochádza u detí v tomto veku aj k zneužívania návykových látok a hlavne u dievčat k poruchám príjmu potravy.

Vplyvy rodiny a okolia

Veľmi všeobecne môžeme psychické problémy detí rozdeliť na reaktívne (adaptačný), pri ktorých dieťa reaguje na významnú životnú zmenu alebo stresovú udalosť, a tzv. endogénnu, pri ktorých vyšetrením dieťaťa nevieme určiť príčinu ochorenia. Dôvodom reaktívnych porúch bývajú približne rovnako často udalosti zažívané doma, v škole, medzi kamarátmi alebo v partnerských vzťahoch. Doma to bývajú hlavne rozvody rodičov alebo nepriaznivé rodinné vzťahy a situácie. V škole je príčinou predovšetkým fyzické či psychické šikanovanie, ktoré mnohokrát zostáva dlhú dobu neodhalené.

Adolescentov dokážu potrápiť a dohnať k rôznym formám skratového správania aj nezrelé partnerské vzťahy. Osobnú kapitolu tvorí zneužívanie detí, vyskytujúce sa častejšie v rodinných kruhoch ako mimo domova, ktoré má vážny negatívny dopad na psychický stav dieťaťa. Dávajte si pozor aj na to, čo sleduje vaše dieťa v televízii. Malé deti si totiž neuvedomujú nereálnosť situácií, ktoré vidia. Detská myseľ je "absorbujúca", takže ako huba nasáva všetko, čo vidí, cíti a zažíva. Tisíce vedeckých štúdií od roku 1950 ukázali, že mediálne násilie prispieva k agresívnemu správaniu detí a necitlivosti voči násiliu, spôsobuje nočné mory a strach zo zranenia.

Niektoré štúdie poukazujú na prepojené sledovanie televízie deťmi mladšími ako 2 roky s poruchami aktivity a pozornosti (ADHD), ale iní experti s týmito závermi nesúhlasia. Faktom ale zostáva, že nadmerné sledovanie televízie prispieva k poruchám spánku, problémom v správaní, riskantnému rokovaniu a obezite. Tá súvisí aj s množstvom reklám na jedlo a nápoje cielené na deti. Sledovanie televízie navyše uberá čas strávený na čerstvom vzduchu a spoločné chvíle s rodinou alebo priateľmi.

Rozviesť sa, alebo nie?

Keď sa budete chcieť so svojím partnerom nabudúce poriadne pohádať, dobre si rozmyslite, či sa v miestnosti alebo byte nachádza dieťa. Pri hádkach rodičov prežíva strach a stres, bojí sa o svoju budúcnosť a budúcnosť rodiny. Navyše môže imitovať formu komunikácie rodičov, teda keď rodičia doma často kričia alebo sa hádajú, je vysoká pravdepodobnosť, že ich dieťa bude krik a hádky používať ako bežný spôsob komunikácie. Deti, ktoré sú svedkami častých rodičovských hádok, majú navyše riziko rozvoja porúch správania, úzkostných, depresívnych a psychosomatických porúch.

Ak váhate, či zostať so svojím partnerom kvôli dieťaťu, verte, že všeobecne je pre dieťa dobré to, čo je dobré pre rodičov. Ak sa rodičia nebudú cítiť v nefunkčnom vzťahu príjemne a bezpečne, nebude sa tak cítiť ani ich dieťa. Deti sú veľmi vnímavé a ich správanie odráža "nastavenia" rodičov a situáciu v domácom prostredí. Dieťa bude s rozchodom rodičov vyrovnané, keď s ním budú vyrovnaní rodičia. Vždy to ale vyžaduje prácu s prichádzajúcimi emóciami, a to býva náročné.

V súčasnosti sa v Slovenskej republike rozvádza približne polovica manželských párov, pričom najčastejšie uvádzaným dôvodom je rozdielnosť pováh manželov. Z časti to svedčí o tom, že po určitej dobe, keď je potrebné vzťah "opraviť a prestavať", ho manželia ukončia s tým, že je nefunkčný, pritom by stačila zmena pohľadu alebo osobnostný posun. Prispelo by to k ich rozvoju a ukázalo dieťaťu, že cestu treba hľadať, nie z nej odchádzať, keď prídu prvé prekážky. Sú ale, samozrejme, aj prípady, keď vo vzťahu nie je možné pokračovať.

Neexistuje všeobecný návod na to, ako dieťaťu uľahčiť rozvod, pretože každý vzťah a každé dieťa je iné. Všeobecne ale platí, že základom je pokojná, vysvetľujúca a ubezpečujúca komunikácia. Rodičia by nemali používať dieťa ako nástroj manipulácie alebo vec, prostredníctvom ktorej sa bývalému manželovi chcú pomstiť.

Kritická puberta

Puberta (cca 11 - 15 rokov) je obdobím, kedy sa dieťa začína vzďaľovať od rodiny smerom k vrstevnickým vzťahom, hľadá si svoju sociálnu úlohu a začína podrobnejšie a vedome skúmať svoju sexualitu, čo vrcholí v období adolescencie (cca 15 - 20/22 rokov ). Začínajú si všímať svojho tela a opäť sledujú ideály zvonku. V súčasnosti sú spoločenské názory na formu tela veľmi striktné. Aj to požiadavky sú napríklad príčinou zvýšeného výskytu porúch príjmu potravy u mladých dievčat.

Aj tu môže rodič pomôcť vysvetľovaním, že nie všetko v krásnych obrázkových knižkách je realita pod pojmom ideálna krása si môže každý predstaviť niečo iné. Chlapci sa zase často uchyľujú k užívaniu anabolických steroidov v snahe mať väčšie svalstvo. Profesionálny kulturisti by vám mohli porozprávať o negatívnych vplyvoch nadmerného užívania steroidov na ich zdravie. Obzvlášť nebezpečné je to hlavne v období, kedy ľudské telo ešte nie je vyvinuté. Na druhej strane zasa na dospievajúcu číha obezita.

Rodičia by si mali uvedomiť, že u ich dieťaťa dochádza v období dospievania k prestavbe jeho vzťahu k nim, čo je podstatou preberaní zodpovednosti za vlastné činy. Je výborné, keď rodičia v tomto období zmenia svoje role z opatrovníkov na kouča, ktorí sú schopní zvýšiť sebaistotu, pocit zodpovednosti a podporujú dieťa v nájdení jeho vlastných riešení. Na to je ale potrebné, aby sami rodičia cítili zodpovednosť za ich životné situácie, udržiavali si hranice a mali snahu nájsť riešenie vo svojej životnej ceste.

Jednoducho povedané, ak si neviete rady so sebou, len ťažko budete vedieť pomôcť svojmu dieťaťu.

Fatálne následky

Častejšie sa stretávame s prípadmi samovrážd mladých ľudí. Čo dokáže dieťa alebo mladistvého doviesť k tak fatálnemu rozhodnutiu? Obzvlášť v mladom veku vychádza len málo samovrážd z racionálneho rozhodnutia. Aj keď je životná situácia akokoľvek zlá, sebazáchova je jeden z najzákladnejších pudov človeka.

K oslabeniu pudov dochádza v priebehu psychických ochorení. V poslednej dobe sa predmetom výskumu stávajú hlavne genetické a neurobiologické aspekty samovražedného správania. Z neurotransmiterových systémov hrá pravdepodobne úlohu hlavne dysregulácia serotonínového systému vo frontálnych oblastiach mozgovej kôry. U depresívnych mladých ľudí sa zistila aj dysregulácia neuroendokrinných funkcií, hlavne zvýšená funkcia hypotalamus - hypofýza - nadobličky, ktorá je hlavným systémom pri odpovedi na stres.

Áno, deje sa to hlavne "v hlave". Rodičia dospievajúcich detí by mali byť obzvlášť citliví na zmeny v ich správaní, ale obrovský význam má hlavne interakcia génov a prostredia. Znamená to, že ľudia s genetickou predispozíciou majú vyššiu náchylnosť na suicidálne správanie, ale riziko samovraždy sa zvyšuje len v prítomnosti vážne stresovej situácie. Významným problémom je zneužívanie návykových látok, ktoré hrajú úlohu u 27 - 62% obetí samovrážd. Približne jedna tretina mladých ľudí, ktorí spáchali samovraždu, malo poruchu osobnosti, hlavne antisociálny a hraničný typ.

Táto problematika je ale veľmi komplexná. Samovražda je koncom životnej nite, ktorá sa odvíja od toho, kde a komu sa dieťa narodí, aké udalosti jeho život sprevádzajú a aké sú jeho tzv. copingové stratégie, teda psychické mechanizmy, prostredníctvom ktorých je schopní sa s týmito udalosťami vyrovnať.

Depresia trápi aj deti

Nepriaznivé životné udalosti môžu vyvolať depresívne príznaky, ale väčšie riziko je u geneticky predisponovaných jedincov.

Ako pomôcť?

Červené svetlo by sa malo rodičom, vychovávateľom alebo učiteľom rozsvietiť vtedy, keď dôjde k rýchlej alebo pomalšej zmene správania. Zriedkakedy sa detská depresia podobá depresii dospelých a zostáva nepovšimnutá. Za neadekvátne správanie môžu dospelí dieťa trestať, čo len zhoršuje jeho symptómy. Aj neriešené depresívne fázy sa po čase zmierni a rodičia si môžu mylne vydýchnuť, že dieťa "konečne dostalo rozum". Je ale veľká pravdepodobnosť, že sa tieto symptómy budú opakovať, prípadne sa objaví v ešte horšej podobe.

Sociálne, vzťahové a výkonnostné problémy sa na seba nabaľujú ako snehová guľa, ktorú si dieťa so sebou zoberie do dospelosti. Najlepšie je zasiahnuť čo najskôr. Keď rodičia spozorujú akékoľvek zmeny v správaní alebo emocionalite, ktoré sa nelepšia po opakovaných pohovoroch či adekvátnym vysvetľovaním, mali by vyhľadať odbornú pomoc. Vždy je lepšie vyšetrenie s negatívnym nálezom ako žiadne.

Skúste tích malých človiečikov namotivovať tak, aby sa dokázali so svojim životom poriadne a čo najlepšie popasovať. Hŕbu krúžkov k ich rozvoju nájdete v každom meste - v Nitre, Trenčíne, Košiciach.

[ivi]