Sú virtuálne svety našou skazou?

Reálny svet vs. virtuálny svet

Možno je vaše dieťa digitálny domorodec (digital Natives), v internetovom svete sa cíti ako doma. Do tohto sveta sa narodilo. Len, keď je niekde miesto nepokryté wifi, okamžite nadáva a považuje to za obmedzenie osobnej slobody. Vy sa vedľa neho cítite ako vykopávky, v tom zmysle, že moderné technológie nemáte v krvi. Ste digitálny prisťahovalec (digital immigrants). S týmto rozdelením generácií prišiel Mark Prensky v roku 2001. Už pred ním ale sociológovia aj psychológovia upozorňovali na fakt, že sa menia tradičné vzťahy v rodinách - deti prvýkrát v histórii predbehli svojich rodičov v dôležitých znalostiach technológií a s tým súvisiacimi zručnosťami.

Deti učia rodičov pohybovať sa v digitálnom svete. Tak ste možno prišli k svojmu účtu na Instagrame. Vaše dieťa konštatovalo, že ste predpotopní, keď tam ešte nie ste. Trvalo mu to tak dve minúty, než vám profil zriadil. Ukázalo vám ovládanie tak rýchlo, že ste mali z pohybu jeho prstov na smartfóne akurát šmuhy pred očami. Alebo to tak nebolo?

Súboj medzi elektronickým a neelektronicým životom

Digitálna éra priniesla do našich životov veľa výhod. Ako už to ale s pokrokom býva, má aj svoje úskalia. V podmienkach nekonečnej stimulácie z elektronických zariadení zažívajú psychológovia vo svojej praxi klientov, ktorí majú blízko k závislosti na online svete. Lovia tam množstvo zážitkov. Síce instantných, ale tak rýchlo dostupných, že ich uprednostňujú pred reálnym životom. A to sa považuje za hrozbu. Žijú v spojení, ale aj tak sú izolovaní a osamotení, bez živého kontaktu tvárou v tvár a živých emócií.

Preto je nevyhnutné zasväcovať deti do nevhodných vplyvov vynálezov, ktoré nám veľa dávajú, ale aj veľa berú. Sociálnym zručnostiam a náklonnosti k dôvere, k zdravej radosti z dosiahnutých úspechov a sebaistote sa dieťa učí nielen od svojich rodičov, ale aj od ľudí, s ktorými je v priamom kontakte. Súbor týchto živých zážitkov slúži dieťaťu ako základňa, na ktorej potom môže stavať pre vlastnú bezpečnosť. Najlepší spôsob, ako sa dieťa učí rozlišovať predstieranie náklonnosti od každodenných, úprimne mienených, láskyplných objatí a bozkov a ďalších prejavov pozitívnych vzťahov, je v jeho bezprostrednej realite.

Nie v tej online, kde narazí na mnoho krivosti a klamstiev. Byť pod veľkým vplyvom takých príkladov z detí nerobí šťastné a sebaisté tvory. Preto než dospejú, potrebujeme ich naučiť kritickému mysleniu, slobody voľby a schopnosti inteligentného výberu pre dobu, keď už na ne nebudeme mať žiadny vplyv a nebudeme mať možnosť ich chrániť.

Žijeme v dobe "instant age" - Je to koniec?

Rozlišujeme medzi svetom online, kedy na internete sme a svetom offline, kedy na sieti nie sme. Vaše deti rozdiel medzi online a offline nevnímajú. Sú pripojené nepretržite - aj keby to nebolo fyzicky, tak mentálne určite. Debaty s pubertiakmi bývajú dramatické. Tvrdia vám: "Ste príliš prísni, viac než rodičia kamarátov. Tí im dovolia stráviť s telefónom hodiny! A nemusia pomáhať s domácimi prácami!" Potom sú tu ale aj priamejšie detičky, ktoré vás rovno označia za fašistov, pretože nikto z jeho kamarátov nemá nastavené také obmedzenia ako on! Asi si hovoríte, že je lepšie to teraz prežiť, než potom riešiť.

Pokiaľ ide o digitálne zariadenia, mnoho rodičov necháva svojim deťom voľné pole. Obávajú sa, že keby to neurobili, ich deti by zaostávali vo svojich technologických schopnostiach a neobstáli by v konkurenčnom svete. Ale čo viac, pre mnoho ľudí je budovanie vzťahov a komunikácie na sociálnych sieťach dôležitejšie ako rozhovory a vzťahy v reálnom svete. V tomto ich sociálne siete utvrdzujú, keď im "ponúkajú" nepretržitý prísun nových priateľov. Nič o tom, že s nimi nezažijú nič plnohodnotného, ​​ale aspoň majú ilúziu spoločenskosti.

Nick Bilton vo svojom článku Steve Jobs Was a Low-Tech Parent (Steve Jobs bol technicky nenáročný rodič) položil Jobsovi otázku už v období, kedy boli na trhu prvé tablety: "Takže vaše deti určite milujú iPad, je to tak?" Aká bola Jobsovho odpoveď? "Ony ho nepoužívajú... Doma sme deťom stanovili hranice, koľko technológií môžu používať." Asi dobre vedel, čo robí. Všimli ste si, že zatiaľ čo je bežné hovoriť deťom, že nesmie nikam chodiť s cudzími ľuďmi na ulici, nie je normálne, aby ich rodičia dostatočne varovali pred "chatovaním" s cudzími ľuďmi na internete?

Reálne hrozby čiernej diery digitálneho sveta

Aj keď je to náročné, sme zodpovední za stanovenie limitov svojim deťom. Je to nepríjemné, znášať výbuchy, krik alebo cítiť vinu keď sme duchom neprítomní a zaujatí svojimi starosťami. Voči detským výrokom typu: "Vy si môžete robiť, čo chcete!", "Vy máte vždy pravdu!", "Musím stále robiť to, čo chcete vy!" nezostane žiadny rodič ľahostajný. V reakciách na ne prednášame dlhé obhajovacie preslovy a ako poľahčujúce okolnosti uvádzame naše dôkazy opačného správania. Sú aj rodičia, ktorí začnú o sebe pochybovať, trápi ich svedomie a spomínajú si, že: ".... som chcel byť iný ako moji rodičia a teraz mi moje vlastné dieťa vyčíta to isté, čo som sám neznášal u svojich rodičov."

A pasca sklapne: "Veď to dieťa má vlastne pravdu!" alebo "Deti musia mať tiež nejaké slovo!" Je to pasca, ktorú otcovi a matke nastražilo dieťa - či už nevedome alebo úplne cielene. Potom totiž rodič jednoduchšie ignoruje dohodnuté pravidlá, dohody a sľubované dôsledky. Byť uznávaný ako silná osobnosť, ktorá má autoritu, to je pre mnohých dospelých nepríjemný problém. Lenže deti potrebujú nutne žiť v realite, virtuálny svet im plnohodnotne nenahradí všetky ich vývojové potreby.

Sme zodpovední za to, aby to tak bolo. Aby sme im pomohli sociálno dozrieť a rozumovo vyspieť a neuvrhnúť ich do sveta, kde sa stratia a zožerie ich vlastná bezmocnosť poradiť si s bezprostrednými emóciami a interakciami z očí do očí. Pevne stanovené pravidlá na používanie digitálnych prostriedkov neexistujú. Môžu prísť dni, kedy nie ste vo svojej koži a necháte deti pri počítači, ako dlho chcú. Problémy začnú vtedy, keď prestanete rešpektovať svoje inštinkty a pri výchove vychádzate zo strachu a viny.

Keď sú vaše usmernenia jasné, deti sa prispôsobia. Možno tlačia a naliehajú, aby mali viac toho, čo chcú, ale keď nepovolíte, musia si nájsť inú zábavu. Môžete ich doslova vyhnať von z domu - musia si poradiť aj bez elektriny a ísť na vlastný pohon. Zje tak možno viac zmrzliny (v zime majú smolu), ale rozhodne je to menej ohrozujúce ako keď sú ožiarené obrazovkou. Alebo tým, ako skreslene im internet ponúka náhľad na svet.

Dieťa sa snaží získať väčšiu slobodu ako zvláda

Najviac alarmujúce zistenia výskumu spoločnosti Microsoft medzi rodičmi je ich laxný prístup k ochrane detí pred internetovými rizikami. 40% rodičov vôbec nesleduje, aké stránky ich deti navštevujú a aké informácie na internete zverejňujú. Polovica rodičov potom nesleduje, či ich deti správne používajú pravidlá zabezpečenia súkromia na sociálnych sieťach. Nástroje rodičovskej kontroly na obmedzenie prístupu k nevhodným webovým stránkam alebo aplikácie na sledovanie aktivity na internete používa iba 22% rodičov.

Ľudia žijúci zaneprázdneným spôsobom života riadia technologicky hnanú spoločnosť, ktorá pohlcuje našu pozornosť a produkujú šialenstvo mnohostrannej aktivity, ktorá zanecháva ľudí v neustálej činnosti, bez priestoru na to, aby mohli dýchať a len byť. Keď sa mladí prispôsobia takému spôsobu života, zvyknú si na vysoký stupeň pozornosti viazanej na podnety a prechádzajú z jednej aktivity do druhej, takže takmer nemajú čas na sebareflexiu alebo priame medziľudské kontakty tvárou v tvár, ktoré potrebujú pre správny vývoj mozgu.

V našich dnešných hektických životoch máločo poskytuje príležitosť na to, aby sme sa naladili jeden na druhého. Veľmi veľkým problémom je naladenie sa na seba samého.

Byť šťastní vďaka impulzom, ktoré si vytvárame sami zo seba

Pre šťastie je veľmi dôležité, aby sa človek dokázal odpútať od vonkajších stimulov a tešil sa z vlastnej spoločnosti. Keď sa nám nepodarí pomôcť deťom, aby sa naučili byť samy so sebou, vždy budú osamelé. Len vtedy, keď sa skutočne príjemne cítime vo vlastnej koži, môžeme k sebe priťahovať zdravé vzťahy a udržať si ich. Za to môžeme dať ruku do ohňa. Neraz stačí na prekričanie hluku vlastnej nespokojnosti vypnúť elektronické zariadenia a vydať sa do prírody, zašportovať si, vyraziť za kultúrou, posedieť si s priateľmi.

Také jednoduché spôsoby nám poskytovali radosť zo života dávno predtým, než sme sa ocitli v digitálnom svete. A pretrvajú len tak, že ich neprestaneme robiť. Aj keď si vyžadujú o niečo viac úsilia ako pár klikov prstami. V konečnom dôsledku však rozhoduje to, aké rozhodnutie urobíme teraz, pretože majú vplyv na tie budúce. A ukazuje sa, že uprednostňovať pohodlnosť pred činorodisťou nám nesvedčí. Stávame sa rukojemníkmi toho, čo nám na jednej strane slúži a na strane druhej nás to oberá o slobodu.

Ak ste stále sami, ale túžite sa zamilovať, skúste sa zoznámiť na našej zoznamke a nebojte sa svoj náprotivok pozvať na rande!

[ivi]