Ráno budem niekto iný...

Predstavte si, že by vás nejaká firma zostavila na objednávku presne podľa vášho želania. Znie to síce ako sci-fi, čím ďalej viac ľudí však podlieha ilúzii, že si naozaj môžu vybrať, kým chcú byť. Je to v ére plastickej chirurgie a bezbrehej slobody jednotlivca naozaj možné? V USA rozpútal búrlivú vlnu diskusií príbeh našej krajanky Rachel Dolezal, ktorá svojou hrou na Afroameričanku oklamala istú prestížnu americkú organizáciu pre práva farebných, jednou z vášnivo diskutovaných otázok (prežívanie seba samého ako príslušníka inej rasy) s transsexuality.

Niektorí zastávajú Rachelino "právo" vybrať si rasovú identitu rovnako, ako si transsexuáli volia odlišnú identitu pohlavnú.

Voľba trans-identity

Zdanlivo nepochopiteľné dôvody toho, prečo belošské dievča začalo seba samú vnímať ako černošku, možno vysvetliť na pozadí trochu fanatickej náboženskej výchovy, potláčajúcej normálny vývoj osobnosti. Z pohľadu hlbinnej psychológie sa Rachelina premena môže javiť ako pokus emočne deprivovaného dieťaťa stotožniť sa s nejakou prenasledovanou či zavrhovanou skupinou, vďaka ktorej jej vlastná citová trauma nadobudne oveľa väčší význam. V skupine "rovnako postihnutých" už sa necíti tak sama a získa aj akési oprávnenie bojovať proti svojim "prenasledovateľom" (tj. rodičom).

Takéto prípady nie sú nijako neobvyklé. Svoju "emocionálnu prešmyčku" si postihnutí väčšinou plne neuvedomujú. Na rozumovej úrovni vedomia toho, že predstiera niečo, čo nie je pravda, síce zostáva - v hĺbke duše sa však taká Rachel skutočne cíti ako Afroameričanka a hľadá stále viac "dôkazov", že to tak naozaj je: ktovie, kto je jej pravý otec, všetci máme v DNA nejaké tie africké gény... Ak by jej pretvárka nebola prezradená, mohlo by sa stať, že svojim klamstvám časom sama uverí, prípadne by mohla nadobudnúť aj podoby bludu (nevývratného presvedčenia).

Identifikácia s utláčanou rasou určite nebola v jej prípade náhodná: vďaka misionárskymi cieľmi rodičov žila obklopená afroamerickou komunitou, musela sa vyrovnávať s adopciou štyroch farebných súrodencov apod. Na jej trans-racialite mala teda ľaví podiel výchova a špecifická situácia. Ťažko by sme však pre jej konverziu k africkej rase hľadali nejaký biologický podklad. Inými slovami, keby žila v iných podmienkach, mohlo by podobná detská trauma viesť k trans-identifikácii úplne iného druhu.

Zrejme preto je väčšina Afroameričanov jej správaním urazená. Nielenže u Rachel nenájdeme biologické dôvody na to, aby sa cítila ako príslušník inej rasy - hovoria potomkovia amerických otrokov správne uvádzajú, že v skutočnosti neprešla rovnakým utrpením ako oni.

S postojmi neoliberálov, ktorí obhajujú jej právo na voľbu etnicity s poukazom na podobnosť slobodnej voľby pohlavia, zasa hlasno nesúhlasia transsexuáli. Jedna príslušníčka transsexuálnej komunity to vyjadrila slovami: "Rachel musí dokazovať, že je čierna, ja nemusím dokazovať, že som žena - ja žena som."

Psychologické pozadie transsexuality

V tomto výroku je však skrytý ďalší psychologický otáznik. Súčasné hypotézy o biologickej podmienenosti transsexuality hovoria, že transsexuálne osoby pravdepodobne majú vrodene inak nastavené neurónové okruhy, takže ich mozog pracuje skôr ako ženský, hoci ich telo je mužské (a naopak). Lenže ženský mozog k tomu, aby sme niekoho vnímali ako ženu, predsa len tak úplne nestačí. Nejde o popieranie transsexuality, a už vôbec nie o nedostatok rešpektu voči trápeniu, ktorým si musia transsexuálni ľudia v živote prejsť.

Len to jednoducho nie je to isté: transsexuálna žena neprekonala v detstve a mladosti rovnaký biologický a psychologický vývoj ako bežná žena, jej celkom iné telo bolo po značnú časť života vystavené iným hormonálnym a ďalším vplyvom. Ľudia na ňu nereagovali ako na dievčatko a neskôr mladú dámu, takže sa nenaučila prirodzenú mužsko-ženskú interakciu a nie je štandardným spôsobom ukotvená v ženskej úlohe. Pocit ostatných žien (a zrejme aj mužov), že je "Iná" bude pretrvávať, aj keď sa plastickým chirurgom neskôr podarí vytvoriť z jej tela umelecké dielo na nerozoznanie od pravého.

Dôvodom je - skoro až paradoxne - práve psychologická odlišnosť. Dnešná transsexuálna kráska má za sebou roky, kedy nevyrastala s prirodzenou istotou, že je žena. Jej psychiku formovali kvantá zmätkov a pochybností o sebe, noci plné sebanenávisti, márne túžby a neskôr hanby, horké chvíle nepochopenia a opovrhnutie často aj tých najbližších... To všetko sa aj po rokoch na koketnom pohybe, ktorým si transsexuálka upravuje vlasy, nejako, možno sotva znateľne prejaví. Jej na pohľad podobná kamarátka to akýmsi "šiestym zmyslom" jednoducho spozná - a nebude sa s tým chcieť stotožniť, pretože to nie je jej príbeh.

Možno dokonca začne byť hrdá na svoje vlastné chvíle hrôzy, keď dostala prvé mesiačiky, alebo na agóniu počas ťažkého pôrodu... Skrátka na všetko, čo pre ňu znamená "byť ženou" a čo jej transsexuálna priateľka nikdy do svojej identity nebude môcť počítať. Sú jednoducho každá iná - čo nehovorí vôbec nič o tom, ktorá z nich je lepší človek.

Zastavme sa u psychologického pozadia transsexuality o niečo dlhšie. Áno, existujú nespochybniteľné výskumy prenatálnych vplyvov (predovšetkým hormonálnych), ktoré môžu meniť vývoj určitých mozgových okruhov tak, že výsledná sexuálna orientácia či identita nezodpovedá biologickému pohlaviu. V mnohých prípadoch transsexuality toto vrodené nastavenie skutočne hrá kľúčovú úlohu. Lenže nie vo všetkých. V niektorých svetových štúdiách s jednovaječnými dvojčatami sa ukázali prípady, keď jeden súrodenec s úplne totožnou genetickou informáciou, vnútromaternicovým vývojom a výchovou v rovnakej rodine javil už v predškolskom veku výrazné známky transsexuality - zatiaľ čo druhý ani v najmenšom.

Svedčí o tom, že vrodené biologické dispozície k rozvoju odlišnej sexuálnej identity samy o sebe nestačia. Ak je navyše aj výchovné prostredie v zásade zhodné, musí zrejme vstupovať do hry veľmi subtílne, sotva postrehnuteľné rozdiely v prístupe rodičov. Presné vysvetlenie pre to zatiaľ neexistuje. Laicky sa však dá povedať, že psychologické faktory sú v rozvoji ľudskej sexuálnej identity a orientácie oveľa dôležitejšie, než sa v posledných dekádach pripúšťalo.

Tieto poznatky sú trochu proti trendu doby. Byť "sexuálne odlišným" sa v istých kruhoch stalo tak trochu módou a vcelku zaručeným spôsobom, ako na seba upozorniť či zožať potlesk "za odvahu". Dnes už si sotvakto dovolí sa nad tým verejne pozastaviť, príp. poukázať na to, že transsexualita v niektorých prípadoch vyzerá skôr ako akýsi druh "kariéry". Celebrity typu Conchita Wurst či Caitlyn Jenner (otca silikónovej americkej hviezdy Kim Kardashian) vcelku samozrejme odrážajú akúkoľvek prípadnú kritiku argumentom, že "je to vrodené a nedá sa s tým nič robiť."

Slepá ulička v hľadaní identity

Najtypickejším príkladom je v tomto smere práve hraničná porucha osobnosti, u ktorej kolísavé povedomie o vlastnej sexuálnej identite a orientácii patrí dokonca k oficiálnym diagnostickým kritériám.

Ľudia s poruchou osobnosti hľadajú v živote rôzne spôsoby kompenzácie "škaredých" časťou svojho sebaobrazu, prípadne sa stotožní s nejakou skupinou, ktorá im symbolizuje vlastnú bolesť. Na podobnom princípe sa môže odohrávať identifikácia niektorých hraničných pacientov s LBGT komunitou. U "sexuálne odlišných" nájdu akési útočisko, ako aj prijateľné vysvetlenie aspoň časti svojich problémov. Zo spleti pochybností o sebe samom sa zrazu spásonosne vynára akási istota: neviem, čo cítim ako žena alebo kto ma vlastne priťahuje - musím byť teda gay, trans alebo niečo podobné.

Zjednodušený dotazník pri vstupnom psychiatrickom vyšetrení to zdanlivo potvrdia a nová identita je na svete. Konečne to niekde aspoň trochu "sedí", niekam patrím, mám svoje práva. Problémy zdravotného systému, ktorý takéto rýchlokvasené diagnózy umožňuje, ponechajme stranou.

Sami seba sa nikdy nezbavíme

Môže mať teda Rachel Dolezal niečo spoločné s Conchitou Wurst? Možno áno, možno nie. Speváčka a víťazka súťaže Eurovision Song Contest môže mať k svojmu odlišnému sexuálnemu správaniu silné biologické predpoklady - z obrazovky to nepoznáme.

Vzhľadom k jej exhibicionistickým tendenciám však nemožno vylúčiť, že na jej túžbe byť niekým iným sa do istej miery podieľa aj inak neprijateľný sebaobraz, ktorý jej v detstve namaľovali rodičia. Potom by jej "trans-identita" bola proste len jednou z možných kompenzácií narušenej osobnosti (podobne ako v prípade bielej Afroameričanky Rachel Dolezal). Z týchto komplikovaných úvah vyplýva niekoľko záverov. Identitu si skutočne nemôžeme vybrať ako tovar v supermarkete. Tú, s ktorou sa narodíme, nám nikdy nikto nevezme (skúste si napr. predstaviť, že by si Rachel nechala transplantovať kožu celého tela - bola by preto viac černoškou?).

Identita v psychologickom zmysle je niečo oveľa zložitejšieho a hlbšieho než len súbor vlastností ako rasa, národnosť alebo pohlavie. Rovnako ako sa biologická žena líši od transsexuálnej ženy, je rozdiel aj medzi pravým transsexuálom a "hraničiarom" s nálepkou transsexuála, domorodcom a emigrantom, čiernym a bielym...

Svoje pravé "ja" dané nielen biologickými dispozíciami a kultúrou, do ktorej sme sa narodili, ale aj rodičmi, ktorí nás vychovávali, musíme v sebe najprv objaviť. Až potom ho môžeme postupne a namáhavo meniť, ak sa nám nepáči. To je väčšinou práca na celý život a kozmetické operácie ani falošný cestovný pas nám v tom príliš nepomôžu.

Radi by ste sa s niekým zoznámili, ale nechce sa vám vymetať bary, keď neviete na koho narazíte? Zaregistrujte sa na zoznamke a nájdite si partnera presne pre vás. Vyskúšať môžete aj náš vedecký zoznamovací dotazník.

[ivi]