Pubertiaci: sú tu medzi nami

Občas reptáme, že to s tými pubertiakmi je na nevydržanie - vždy prilepení k počítači, pozerajú doblba, na všetko majú názor, a najlepšie opačný ako je ten rodičov. Tí si hovoria, že takí určite neboli. Skutočne? Speváčka Madonna, známa provokatérka, sa dnes sťažuje, že s ňou dcéra v šesťnástich, potom čo dostala iPhone, prestala hovoriť, a ako je strašné, že ju vidí vždy ako dievčatko, a pritom je to žena. Pritom ona, ktorá sa musela už od detstva kvôli smrti matky staviať na vlastné nohy, tiež nebola žiadna pokorná kvetinka.

Hneď zkraja dospelosti fotila akty a tancovala v gay baroch. Keď ešte nedospelé dcéry bývalého prezidenta George Busha mladšieho na verejnosti veselo popíjali bourbon, pekne to od otca schytali - otca s vagónom masla na hlave, ktorý mal sám s alkoholom veľké problémy.

Možno, že dcéra vašej kamarátky sa zase vždy fotí s mobilom a v siedmej triede sa maľuje. To svet nevidel! Ale videl, jej matka sa zmaľovala už v piatej triede (a dostala na zadok, keď z riasenky svetoznámej značky bolo zlomené torzo) a nefotila sa len preto, že nebolo s čím. Sebaobviňovanie doháňala pred zrkadlom. V tomto všetkom sú pubertiaci rovnakí, dokonca rovnakí ako ich babičky, dedkovia, prababičky, pradedovia aj praprapredkovia.

Niečo iné je. Podľa všetkého to vyzerá, že sa na tých našich pubertiakov naložilo, oveľa viac, než bolo naložené na generácie predtým. Za to, že občas bývajú veľmi neznesiteľní, tak čiastočne môžu aj ich rodičia. Tak ako ale pracovať s pubertiakom?

Výkon ako mantra

V čom je dnešná doba toľko iná? Vo výkone. Ďalej, vyššie, rýchlejšie, vždy byť v pohybe vpred. Takí sú dospelí (alebo sa snažia byť) a odráža sa to aj na ich deťoch. Obzvlášť v prípade, že vyrástajú ako jedináčikovia. Oproti dobe pred dvadsiatimi tridsiatimi rokmi už totiž vôbec nie je "in" byť salámista a flákač so zlými známkami, ale naopak šprt, ktorý vie, čo chce, a ide si za tým hlava nehlava. Deti, ktorým nejde učenie jednoducho, potom môžu mať našliapnuté k zrúteniu, lenže oni to majú dokonca aj tí, ktorým to ide skoro samo.

Vezmite si napríklad "Anetu", dcéru nejakého vášho kamaráta, chodí na osemročné gymnázium, od prvej triedy má samé jednotky. Bola upozornená, že na gympli to nemusí tak byť, nech sa pripravý, že sem tam bude aj nejaká dvoka alebo troka a horšie. Že je to náročnejšia škola a s horšími známkami počítame. Lenže nie, má vždy samé jednotky. Učí sa ako divá. Jej rodičia sú vysmiatí. Ale len do tej doby, než začne rozprávať o tom, že sú dni, keď sa dcéra zobudí, pozerá do stropu a bez vysvetlenia odmieta ísť do školy.

Mlčí, nekomunikuje, je to šialené. Väčšinou z nej až popoludní vylezie, že sa bála napríklad matematiky alebo biológie, pretože si nebola istá, že všetko vie na sto percent. Radšej nejde do školy, než aby jej hrozila dvojka. Čo jej tak vadí na horších známkach? Jej odpoveď? Proste jej to vadí, nenesie pocit, že urobila chybu. Rodina ju presvedčuje, že sa človek neučí kvôli známkam , že si má vybrať predmety, ktoré ju bavia, a v nich byť výborná a v tých ostatných napríklad len "dobrá", ale zatiaľ márne. Spoznali ste sa napríklad v tomto príklade? Alebo prístup celej svojej rodiny? Pokiaľ áno, môžete siahnuť aj po knihe Ako prežiť pubertiaka, pri ktorej sa možno aj pobavíte.

Škatuľkovaná generácia

Navyše dnes žijeme v dobe, kedy sa aj zdanlivo nezraditeľné (deti nevnímajúc) snažíme nahádzať do šanónov a pomenovať. Už odmala sú deti sledované, či sú vývoje podľa tabuliek, či všetko beží, ako má, sú už od škôlkového veku v krúžkoch, jazdia na pobyty, od prvej triedy majú často na krku čip na obedy, musia sa hlásiť rodičom na každom kroku, sú stíhaní za to, že sa dosť neučia. Nároky na nich sú obrovské. Sú nútené ďaleko skôr dospieť, ale - ako by sa prirodzene bránili - o to dlhšie sa im nechce z domova.

Tým, že sú odmalička pod drobnohľadom a všetko sa všeobecne viac rieši, sú častejšími klientami psychológov a terapeutov. A nejedná sa len o konzultácie, kedy sa rodičia snažia vyhľadať odbornú pomoc radšej včas a v predstihu, než by niečo zanedbali. Čo je úplne v poriadku. Lenže... Život pubertiaka nie je pierko.

Niekedy sa to preháňa. Obšas rodičia prídu k psychiatrovi, aby napísal ich šesťnásťročnému dieťaťu, ktoré sa práve rozišlo s prvou láskou, antidepresíva. Úplna väčšina ľudí bola prvýkrát zamilovaná a prvýkrát sa rozišla. Vyplakali sa, zanadávali na svet. Rodina alebo kamaráti pomohli. Ale bežať s tým za psychiatrom a chcieť lieky... Ako pubertiakov motivovať? Dnešné deti sú veľmi vnímavé a často úzkostnejšie prežívajú, čo sa deje okolo nich. Akákoľvek inakosť či drobná odchýlka sa menej toleruje, je to dané aj dobou a celkovým systémom fungovania.

Rodičia aj učitelia sú nútení všetko hneď riešiť, mnohé problémy aj mierneho rázu je potrebné pomenovať. Každý hneď podľa nich vyžaruje agresivitu. To, čo skôr bolo možné zvládnuť napríklad v rámci bežnej dochádzky do školy, už dnes nie je možné. A tak deti, ktoré boli pred napríklad dvadsiatimi rokmi sympatickými mimoňmi, čo nespočítali dve a dve alebo dokázali napísať "rohlýk", dnes putujú do psychologických poradní a získavajú diagnózu. Zatiaľčo skôr učitelia prižmúrili oči a z dotyčného sa stal skvelý stolár alebo pestovateľ jabĺk, dnes dostanú "punc", ktorý im má pomôcť.

Niekedy aj pomôže, niekedy ostane punc, nech už je vidieť navonok, alebo s ním dotyčný prežije život kdesi vo vnútri. Problém nedostatku pozornosti a hyperaktivity sa napríklad v USA týka štyri a pol milióna detí, ročne predpíšu lekári deťom osem a pol miliónov receptov na antidepresíva. Ich spotreba stúpa aj u nás. Nikto k dieťaťu nedostáva návod k obsluhe, tak to je.

A teraz si namaľujem linky!

Deti samozrejme ovplyvňuje aj technika. Mobily, tablety, notebooky a večné pripojenie. Ale bolo by opäť falošné vykrikovať, to my sme radšej vonku hrali vybíjanú a staviali snehuliakov. S chytrým mobilom vo vrecku by sa ich rodičia správali rovnako. Asi by rovnako ako oni sledovali youtuberky, čo na sociálnych sieťach ukazujú, ako si robia copy a maľujú oči, a chlapci, čo rozprávajú, ako blbí sú všetci dospelí, a básnia o najlepších počítačových hrách. A darí sa im tak zarobiť napríklad aj štyri milióny dolárov ročne.

Nie len deti a mladí, ale aj dospelí hľadajú jednoduché návody na život. Zpohodlneli sme, než by sme si vzali knihu a naučili sa robiť cop podľa nej alebo zašli za kamarátkou a niečo spolu vymysleli, radšej si pustíme youtubera. Zmenila sa jedná vec. Nie je isté, či sa posunuli hranice hanblivosti, tie totiž spadajú viac do osobnostných charakteristík človeka, ale určite sa zmenili spoločenské hranice - čo je spoločnosť ochotná vnímať ako verejný projekt, umenie a kultúru.

To, čo niektorí ľudia predvádzajú na webe, by v dobe "pred" bolo už za dobrým vkusom. Mohli by byť kľudne nazývaní problemovými pubertiakmi.

Obchod na druhú

Deti tiež pohlcuje všadeprítomný tovar, za ktorý ide doslova hlava okolo bez ohľadu na vek. Keď v osemdesiatych rokoch zrušil americký Kongres reguláciu "detských" reklám, začali obchodníkom žatvy, rodičom luxovanie peňaženok a deťom tak trochu vymývanie mozgu. Komu inému vnútiť každá kravinu, ktorú potrebujeme predať, keď nie keď nie tápajúcemu a sama seba hľadajúcemu človeku?

Ale viete čo, nie je to tak zlé, ako hovoria čísla a štúdie. Prax totiž často býva o niečo "ľudskejšia". Lepšie povedané, je a bude to také, aké to svojim pubertiakom urobíme my. Budú samozrejme ďalej frfľať, pretáčať oči až k nebu, odvrávať, nebudú chcieť upratovať ani s nami chodiť na výlety, jazdiť na návštevy k babke - rovnako ako my. Podstata je v tom, že to musíme skúšať znovu a znovu. Hovoriť s nimi, smiať sa s nimi, občas privrieť oči, chystať im zábavu, nechať ich v kľude, ale nie napospas dobe.

Naši rodičia robili to isté. Pretože príklady tiahnu. A dotiahli k dobrému miliardy pubertiakov naprieč tisícročiami.

Pokiaľ môžete povedať: "Máme doma pubertiaka", tak ani to neznamená, že nemôžete s niekym vyraziť na rande. Možno aj on bude mať doma pubertiaka, čo sa nechce učiť, a budete to môcť spolu prebrať.

Zdroj: https://www.healthychildren.org

[ivi]