Domov

Zoznamovací dotazník

Fotozoznamka

Lifestyle magazín

Registrovať teraz

Nie si iný! Len to inak berieš...

6.október 2020
Nie si iný! Len to inak berieš...

Prečo niekto bojuje a iný hrôzou skamenie? Sú pocity, ktoré si nedokážeme nijako vysvetliť, ale na ich základe reagujeme a naše telo pracuje.

Situácia: Šárka položí telefón a mechanicky si urobí do diára niekoľko poznámok:

  1. zájsť do nemocnice pre papiere a mamčino oblečenie
  2. objednať pohrebnú službu
  3. dohovoriť schôdzku s notárom
  4. zavolať Alicu

Alicu zavolá až nakoniec - aj tak by jej s ničím nepomohla. Bude zázrak, keď sa do pohrebu nezrúti...

Napadlo vás niekedy, prečo niektorí ľudia ako by nepodliehali ťažkým životným situáciám, v kríze sa vzchopia k doslova heroickým výkonom, emočne náročnú úlohu racionálne vyriešia, upokoja všetkých okolo, a ešte pri tom stihnú postrážiť susedovú mačku? U zdravotníkov, záchranárov, hasičov či vojakov nám to snáď príde normálne. Máme za to, že profesionáli buď musia mať osobitnú odolnosť proti stresu, alebo sú k jeho zvládaniu vyškolení: navyše u nich hrá úlohu aj to, že sa ich katastrofy, pri ktorých pomáhajú, väčšinou osobne netýkajú. Ako to ale príde, že jedna zo sestier po telefonáte z nemocnice, oznamujúcom matkino úmrtie, zbledne, slúchadlo jej vypadne z ruky a nasledujúce dni preplače, zatiaľ čo druhá vyberie šaty do rakvy, vybaví dedičské záležitosti a na pohrebnú hostinu objedná sestrine obľúbené žĺtkové venčeky, aby chudera konečne aspoň niečo zjedla?

Naivný pozorovateľ by mohol vyvodiť záver, že citlivá Alice mamičku milovala oveľa viac ako materialisticky založená Šárka. Každý životom len trochu skúsený človek však tuší, že v skutočnosti by sme u tej praktickejšej zo sestier nenašli o nič menšiu citovú hĺbku, ani nedostatok lásky k matke. V hre je rozdielny typ reakcie na stres, prípadne väčšiu psychickú odolnosť, ktorá môže byť sčasti vrodená, sčasti aj vytrénovaná napríklad tým, že prvorodená Šárka sa musela vždy starať o mladších súrodencov a život ju ani neskôr nijako nešetril, kdežto rozmaznaná Alica sa nikdy nestretla s prekážkami, ktoré by ju mohli zoceliť.

3F čiže Fight or flight...

O strese toho bolo napísané toľko, že pomaly už aj školské deti vedia odrecitovať základné položky reakcie typu "útok", alebo "útek". Mozog najprv rozpozná nebezpečenstvo v amygdale (tj. mandľovom jadre alebo "centre pre strach"). Odtiaľ vyšle signály do nervových buniek ďalších oblastí, aby sme s ohrozením mohli buď bojovať, alebo sa mu vyhnúť. Dôjde k aktivácii sympatického autonómneho systému, ktorý prostredníctvom noradrenalínu a adrenalínu pripraví telo k akcii (zvýši tlak a srdcovú frekvenciu, dodá krv svalom a pod.).

Budete bojovat nebo raději utečete?

Hypotalamus (hormonálne riadiace centrum mozgu) reaguje spustením kortikotropnej reakcie, v dôsledku ktorej stúpa vylučovanie "stresového hormónu" kortizolu z nadobličiek (kortizol sa podieľa na účinnom využití energie pri strese). Hipokampus, tj. "pamäťový okruh" v našom limbickom systéme ("citovom mozgu"), z toho vytvorí vedomú spomienku čiže akési "foto na pamiatku" aj s užitočným popisom, čo nám nabudúce pomôže situáciu rýchlo rozpoznať, prípadne sa pred ňou preventívne chrániť. Prefrontálna kôra to nakoniec všetko vyhodnotí a okrem iného dá organizmu pokyn, aby bojový stav zrušil, keď nebezpečenstvo pominie (to je sprostredkované prevažne serotonínom).

Nie vždy však tento proces prebieha rovnako hladko a nie vždy je naozaj účelný. Stresová reakcia môže byť neprimeraná (napr. keď nás telo vyzbrojuje pre boj s tigrom potom, čo sme uvideli myšku), prípadne môže trvať príliš dlho (potom pociťujeme následky tzv. chronického stresu, teda neblahý vplyv dlhodobého dráždenia orgánov adrenalínom a zvýšenej hladiny kortizolu na naše zdravie). O iných variantoch našej adaptácie na ohrozenie sa toľko nehovorí - aj preto, že máme podstatne menej výskumných dát.

...or freeze

Známe slovenské príslovie "zostal stáť ako soľný stĺp", prípadne "stuhla mu krv v žilách" vyjadrujú typ stresovej odpovede, ktoré sa v angličtine hovorí freeze response - teda "zamrznutie". Je to fylogeneticky veľmi starý typ reakcie, ktorý má u cicavcov z evolučného hľadiska dva hlavné významy. Znehybnenie je výhodné v prvom rade preto, že predátora vizuálne vyhodnocujú predovšetkým pohybujúce sa objekty. Môžete si to všimnúť napr. na hone. Pes udatne prenasleduje srnku, kým pred ním uteká. Akonáhle sa však srnka zastaví, psí lovec sa začne bezradne rozhliadať a nevie, čo ďalej. Podobné to je, keď mu hodíte loptičku: potom, čo dopadne na zem, pes ju očami nenájde, aj keď je dosť veľká, aby ju videl - musí si pomôcť čuchom.

Strnutie a znehybnenie môže zvieraťu zachrániť život aj preto, že väčšina predátorov nestojí o mŕtvu korisť. U cicavcov prichádza tento druh odpovede až vtedy, keď ich amygdala vyhodnotí, že útok ani útek by ich nespasil. V tom prípade vyšle signál iným oblastiam mozgu ako pri bežnej stresovej reakcii. Aktivujú sa okrem iného cholingerní (parasympatické) vagové jadra a dôjde v istom zmysle k opačným pochodom než pri odpovedi typu fight or flight: klesá svalový tonus, znižuje sa srdcová frekvencia, dych sa stáva povrchným až neznatelnými.

Jak reagujete na špatné události?

Zviera "hrá mŕtveho chrobáka". Zapojené sú aj endorfíny (telu vlastné analgetické látky), takže živočích stratí aj reflexné obranné pohyby. Jeho pretvárka je dokonalá - predátor nad ním buď ohrnie nos, alebo ak sa domnieva, že korisť zabil sám, v pokoji odkráča pozvať na večeru zvyšok svorky. Zvierací herec tak má čas sa "zázračne" otrepy a utiecť do bezpečia. Prepnutie zo "zamrznutého" do útekového stavu trvá len milisekundy a deje sa automaticky.

Stresová paralýza u ľudí

U ľudí je freeze response podstatne zložitejší, a hlavne menej objasnený. Pôvodný evolučný význam tohto spôsobu stresovej adaptácie sa tu vytráca a možno ju považovať za reakciu skôr patologickú alebo maladaptivnu. V malom ju však pozná každý z nás - ide o pocit hanby, keď nepoznáme odpoveď pri skúške či pracovnom pohovore, alebo keď nás skúšajúci či budúci šéf svojím prenikavým pohľadom príliš znervózni. Zrazu zízame do prázdna, myseľ je akoby vygumovaný a krv sa nám vplyvom parasympatického rozšírenie ciev hrnie do tváre. Slabšie povahy môžu aj omdlieť. U niektorých ľudí dochádza k "zamrznutiu" v úvodnej fáze závažného trúchlenia.

Zvláštne, kolapsu blízky stav, keď človek neje, nehovorí a obmedzene reaguje na podnety, môže trvať aj týždne. Diagnosticky sa v Medzinárodnej klasifikácii chorôb zaraďuje pod tzv. akútnou reakciou na stres. Pri veľmi silných podnetoch, napr. prepadnutia, sa freezing môže prejaviť aj ako slovenské príslovie "strachy sa...". Paralýza s neschopnosťou akejkoľvek obrany je ďalej častá u znásilnených žien (bohužiaľ, v tomto prípade "predátori" znehybnenie mylne vyhodnocujú ako súhlas, či dokonca tajné želanie byť znásilnená.)

Rozum versus cit

Ako je to teda s našou schopnosťou čeliť závažnému stresu s ľadovým kľudom? Prečo sa Šárka v kríze nezrúti ako jej sestra Alica, neutečie ako manžel Pepa, ktorý na smutnú správu reaguje úplne neodkladným odchodom na služobnú cestu (flight), ani nezačne nezmyselne "bojovať" ako ujo Hubert, ktorý si na nemocnicu "posvieti" v niekoľkých sťažnostiach, prípadne to celé dá radšej k súdu (fight)?

Buďte sví!

Ako je možné, že z celej rodiny jedine Šárka bez veľkého uvažovania jednoducho robí, čo treba - má na to azda nejaké zvláštne neurónové okruhy? Úprimne povedané, vedci sa tejto téme zatiaľ príliš nevenujú. Možno sa domnievať, že "chladnokrvný" človek má schopnosť oddeliť svoje racionálne uvažovanie od silných emócií a prvotných pudových reakcií. Teoreticky má v jeho mozgu nadvládu prefrontálna kôra, teda vedomé riadenie správania. Tá dokáže bleskovo vyhodnotiť, kedy sú naše fylogeneticky staré mechanizmy obrany voči nebezpečenstvu zastarané a hlási sa o slovo nevhodne: sestrine slzy mamičku nevzkriesia, manželov útek na pracovnú cestu ho možno na chvíľu zbaví starostí, ale dlhodobo mu poškodí manželstvo, strýkova divoká aktivita sa skôr než "boju" podobá štekaniu malého psa.

Prečo a ako u niekoho k tomuto oddeleniu rozumu a emócií pri akútnom strese dochádza, presne nevieme. Je však zrejmé, že popri genetických faktorov hrá úlohu vplyv prostredia, teda to, ako sa človek už v detstve naučí čeliť nepríjemným úlohám a výzvam, koľko ich neskôr v dospelosti úspešne vyrieši, ako je schopný poučiť sa z vlastných chýb, aj koľko toho jeho osobnosť všeobecne unesie.

Čas na smútok

Prevaha rozumu nad citom má však tiež svoje úskalia. Ak všetko prebieha "zdravo", aj praktická a rázna Šárka sa jedného dňa z maminej smrti zrúti do kresla a rozplače sa - až to všetko pominie a ona na to "má konečne čas." Dočasne odložená bolesť sa hlási o slovo a ona jej dá priechod - to je v poriadku. Keby to totiž neurobila, začne si psychická bolesť časom žiť vlastným životom a prejaví sa ako depresia, psychosomatická choroba alebo niečo podobné. U profesionálov, ktorí svoje emócie potláčajú dlhodobo, je typický syndróm vyhorenia, a neraz aj duševných porúch, vrátane úteku k návykovým látkam. Pudy a city totiž nedokážeme z hlavy úplne vymazať.

Na chvíľu ich odložiť či usmerniť býva užitočné - úplne ich poprieť môže vážne poškodiť naše vzťahy a zdravie. Je to rovnako nerozumné ako chcieť sa zbaviť žalúdka, aby sme ušetrili za jedlo. Preto sa ku svojim citom správajme s rozumom - a so svojím rozumom zaobchádzajte nežne. Skrátka s citom.

Už ste niekedy zamrzli na rande? Potom je potrebné trénovať! Vyberte si vhodného partnera na internetovej zoznamke a vyrazte v niektorom z našich krajov na úžasné rande.

[ivi]

Zdieľajte tento článok na: