Láska, nie si k ničomu, alebo áno?

Spomínať s nostalgiou na minulosť, kedy ešte existovala mýtická tradičná rodina, je v poslednej dobe stále obľúbenejšia disciplína. Muž chodil do práce, zatiaľčo žena behala po dome, vychovávala deti, varila, upratovala a čakala, kedy jej hrdina príde domov, donesie nejaké peniaze a zoznámi svoju rodinu o tom, čo sa vo svete deje a čo si o tom všetkom majú myslieť. Žena teda potrebovala muža, pretože sama nemala žiadne reálne práva.

Po väčšinu histórie bola v podstate nesvojprávna, nemohla chodiť do práce alebo o niečom skutočne rozhodovať, muž jej požičiaval status reálnej ľudskej bytosti, bola tým, čím bol jej mmuž. Položiť si rovnakú otázku ako teraz, teda či žena muža k niečomu potrebuje, vôbec nebolo možné. Žena nemohla klásť žiadne otázky. Najprv za ňu rozhodoval otec a potom manžel. Naopak muž mal svoju dôležitosť, ktorú mu garantovala spoločnosť, zvyky a zákony.

Nemusel sa pýtať každé ráno sám seba, čím je a aký je zmysel jeho života, bol každý deň utvrdený v presvedčení, že je najlepšou podobou a formou existencie. Svetu vládli muži. Samozrejme, nie všetci. Bohatí, mocní, privilégovaní bieli muži. Ale nakoniec aj ten posledný z mužov vedel, že za ním sú všetky ženy. A že pokiaľ má rodinu, je on jej vládcom.

Vojna robí chlapa! Alebo nie?

Lenže po stáročiach kľudu prišli nepríjemnosti, ako sú demokracie, ľudské práva, všeobecné volebné právo alebo ústavou garantovaná rovnosť pred zákonom. A s mužmi to začalo ísť z kopca. S niektorými mužmi, samozrejme. A my teraz riešime, či to s niektorými nejde z kopca až veľmi a či by sa im nedalo trochu pomôcť. Zaujímavé je, že stačí kdekoľvek otvoriť debatu na túto tému a potom už len čakať, kedy niekto vytiahne argument, že z "chlapcov skôr robila chlapov vojna".

Čo je jedna z téz, ktorá krásne ilustruje ako medzigeneračné neporozumenie, tak strátu pamäte. Spomienky mužov, ktorí boli nútení povinnú vojenskú službu podstúpiť, sú totiž často presýtení smiešnymi historkami z toho prostredia, čo je určite logické, pretože spomínať na to, ako niekde hodiny ležíte v bahne, zase tak zaujímavé nie je a okrem toho sa málokomu chce pripomínať si, ako dva roky mladosti premárnil zavretý v kasárňach.

A pretože je ťažké sa s takým márnotratným zásahom do vlastného života vyrovnať, musel sa aj tomuto obdobiu dodať nejaký zmysel. A tým zmyslom je práve onen mýtus, že vojna urobila z chlapcov chlapov. Tvrdých, zocelených chlapov, ktorí sa nebáli zodpovednosti. Teda aj zodpovednosť za rodinu.

Z tohto krásneho príbehu sa ovšem tak trochu vytráca otázka, z koľkých mužov urobila vojna trosky, koľko z nich sa z nej vrátilo psychicky na dne alebo čo presne urobil jeden psychopat na pozícii veliteľa z jednotky vydanej mu napospas. Povinná vojna navyše krásne zodpovedala požiadavkám sveta, v ktorom existovala. Do tovární ste potrebovali vypracovanú pracovnú silu, ktorá počúva rozkazy bez premyslenia a to isté bez premyslenia aplikuje na svojich prípadných podriadených.

A v takej dobe už celkom dlho nežijeme. Pokiaľ vojna stimulovala disciplínu, tvrdosť, neústupnosť a absenciu emócií, potom by sa ovšem mali ženy pri povzdychu nad stratou "pravých chlapov" pýtať, či sú to presne tie vlastnosti, ktoré hľadajú pri budúcom otcovi svojich detí, a či teda chcú, aby ich deti mali namiesto otca ambiciozného generála.

Zbohom, jednoduchosť

Väčší problém než rozvodovosť je práve kríza mužnosti. Pokiaľ chlapec vyrastá v prostredí, kde má veľa slobôd, ale žiadnu zodpovednosť, nikdy sa z neho nestane chlap. Pretože naše zodpovednosti sú to, na čo sme najviac hrdí. Ženy potom takého jedinca vnímajú ako bremeno - sami zvládnu všetko lepšie. Problém samozrejme je, čo presne znamená "veľa slobôd" a "žiadna zodpovednosť". Viac slobody so sebou nesie práve aj viac zodpovednosti, zmizla jednoduchá životná línia, v ktorej ste sa niečim vyučili alebo niečo vyštudovali, potom si odkrútili svoje povinné roky na vojne, dostali prácu a v tej ste strávili zvyšok života. Táto svojim spôsobom istá ľahkosť a samozrejmosť je preč.

Dnes je všetko inak, už od školských čias ste pripravovaní na život vo svete, jeho hlavnou charakteristikou je úplna neistota. Na tento svet vás pripravujú ľudia, ktorí vedia, že vlastne vôbec nevedia, na akú realitu majú deti v školách pripravovať. A tieto deti sú neustále utvrdené v tom, že nesú osobnú zodpovednosť za to, čo z nich bude, až všetky svoje školy jedného krásneho dňa opustia.

S rastúcou slobodou tak rastie aj zodpovednosť, pretože mizne predvídateľnosť, vďaka ktorej bolo plánovanie života predsa len o niečo ľahšie. Obviňovať tak muža, ale kľudne aj ženy, z nezodpovednosti je tak trochu lacné. Žijú v inom svete než tí, s ktorými sú zrovnávaní a už im sú dávaní za vzor.

Kriza tvrdých mužov

Od muža sa už dnes tak určite nečaká, že bude "len" chodiť do práce a o deti sa bude starať žena, od muža sa čaká, že bude chodiť do práce a bude sa tiež starať o deti. A to isté sa očakáva od žien. Tzv. tvrdí muži minulosti naozaj miznú, ale je to tak preto, že ich dnes vlastne nikto nepotrebuje. Ženy už nečakajú pri dverách svojich domovov, až sa vráti z práce ich macho a zvalí sa zodpovedne k televízií na gauč.

Očakávajú, že ich partner bude poslušným, empatickým otcom, ktorý sa po návrate z práce bude venovať svojim deťom.

Pokiaľ teda dnes niektorí muži skutočne prežívajú mužskú krízu, potom je to skôr spôsobené tým, že im chýbajú vzory pre súčastnosť. Vzory prísnych otcov padli a stali sa nepoužiteľnými, a ako sa stať empatickým im nikto nevysvetlil ani ich to nenaučil. Celú otázku po neochote prevziať zodpovednosť možno ale nakoniec položiť aj obrátene. Nie je práve vyčkávanie so založením rodiny vlastne znakom zodpovednosti?

Nebolo by naopak ľahkovážne zakladať rodinu v dvadsiatke s vyhliadkami celkom nejasnej budúcnosti? Nie sú nakoniec dnešní muži - a ženy - omnoho zodpovednejší, než boli ich rodičia? Pretože obviňovať celú jednu generáciu, že je v niečom lepšia alebo horšia než tá predchádzajúca alebo aj budúca, je vždy ošemetné. Svet, v ktorom žijeme, sa mení a neustále čelíme tomu, že nás na ňho nikto nepripravil, škola aj rodičia nás totiž chystali na svet minulosťou, svet, aký oni sami dobre poznali.

Navyše zakládanie rodín s úväzkom na dobu určitú a s neistotou, čo bude za ďalšie dva roky, nám životné rozhodovanie nijak neuľahčuje. Možno tak nečelíme ani tak nezodpovedným mužom, ale nezodpovednej spoločnosti, ktorá dáva prednosť mýtickej flexibilite pred stabilitou. Lenže sa stala chyba - deti sa flexibilne vychovávajú ťažko, na ne potrebujete stabilnú rodinu. Pretože ich nevymeníte ako prácu alebo auto.

Šesť skúsenosti, ktoré nemajú logiku, ale...

• Muž, ktorý sa nám v túto chvíľu javí málo sa snažiaci alebo príliš pomalý, bol taký vždy! Len ste ho takého v zamilovanosti nevidela, alebo nechcela vidieť.
• Zdôrazňovaním, ako vec, ktorú po ňom chcete, robí zle alebo pomaly, nikoho nezrýchlite. Chcieť výkon a zároveň dávať najavo nedôveru nikam nevedie.
• Vy ste vy a on je on. Vaše predstavy o tom, ako by mali veci "ísť" sú len vaše predstavy. On môže vidieť všetko inak. Kto určuje, ktoré tempo je správne tempo?
• Uvedomte si aj jeho kladné vlastnosti. Alebo vždy len vnímate, ako vás irituje svojim správaním, akým bol naučený?
• Pokiaľ čakáte pochvalu a uznanie, že ste šikovné za vás oboch, budete len sklamané. Takto to skrátka nefunguje.
• Pripadá vám nefér a nespravodlivé, že sa rada činností a splnených úloh u vás považuje za samozrejmosť? Muž za to tiež čaká pochvalu? Tak to ale proste vždy bolo a je...
• Dieťa, keď mu nadávate, domáce úlohy nenapíše. Muži reagujú na kritiku rovnako. Bloknú sa!

Šancu na lásku si zaslúži každý, zaregistrujte sa na zoznamke a pozvite niekoho na rande! Musíte ísť náhode a svojmu šťastiu naproti hneď teraz a skúsiť sa zoznámiť cez internet.

[ivi]