Koľko masiek máte v skrini?
Masku na tvár si dávame všetci. Každý z nás sa na niečo hrá. Netýka sa to len zovňajšku, kedy si vyberáme oblečenie, ktoré nás robí štíhlejšími, dámy si obúvajú topánky na podpätku, aby boli viac sexy, nosia mejkap, aby zvýraznili svoje črty tváre, našu prirodzenú vôňu prekrývame voňavkami... Každé ráno stojíme pred zrkadlom, aby sme vylepšili sami seba a až potom vykročíme do ulíc. Takéto zázračné premeny ale neaplikujeme len na náš zovňajšok. Veď to dobre poznáte. Inak sa správame v spoločnosti priateľov a inak v spoločnosti rodiny.
Sme rodičia, zamestnanci, súrodenci... A podľa našej spoločnosti meníme naše správanie. Sme teda pokrytci? Oddávame sa každý deň pretvárke? Nie, len striedame sociálne role. Keď si to tak spočítame, je to pomerne veľký počet identít. Nie je to nebezpečné? Existuje vôbec nejaké obmedzené množstvo masiek, ktoré môžeme striedať? Psychológovia sa prikláňajú k tomu, že nie. Podľa nich neexistuje taký limit, a tieto role závisia na tom, ako máme zastrešené svoje jednotlivé vzťahy - zdravý človek má vo svojom srdci dosť miesta pre rodičov, deti, partnerov, súrodencov.
Naša psychika vie pojať veľa rôznych vzťahov a tým aj veľa sociálnych rolí. Ale čo keď sa v nás rôzne role začnú biť? Žena chce byť nielen dobrou matkou, ale má aj ambície v práci a chce byť zodpovedným a výkonným zamestnancom. Ako to zvládnuť? Aj keď je konflikt sociálnych rolí bežný, môže mať vplyv na naše vzťahy. Zaiste, stáva sa to, a súvisí to s tým, že život a vzťahy nie sú jednoduché. Ale ľudská psychika je vyzbrojená na to, aby dokázala pracovať aj s touto zložitosťou.
Ale aj napriek tomu taký rozpor nie je pre našu psychiku ideálny a je dobré ho čo najskôr vyriešiť, aby nás nezaťažoval. Inak sa tomu hovorí - určiť si priority. Keď si povieme, čo je pre nás najprirodzenejšie a ostatné veci potom postupne zaradíme podľa stupňa dôležitosti, budú v tom mať jasno aj naše sociálne role. Bude sa nám ľahšie dýchať. Rozhodnúť sa nemusí byť vždy jednoduché, ale unavený a vystresovaný organizmus nás k tomu jedného dňa prinútia.
Aj maska by mala byť naším odtlačkom
Známy švajčiarsky psychiater Gustav Jung nazýva sociálne role Persona. Personu Jung vysvetlil ako spôsob, akým komunikujeme s okolitým svetom.
Ide o proces prispôsobovania sa, prostredníctvom ktorého rozvíjame svoje sociálne styky. Je to maska, ktorou sa chránime a zároveň snažíme prezentovať pred svojím okolím. Realizácia rolí umožňuje fungovanie spoločnosti, skupín a sociálnych vzťahov vôbec, pretože v roliach si jednotlivec uvedomuje, čo sa od niekoho očakáva a čo má on očakávať od iných. Z toho vyplýva, že sociálnu rolu si postupne osvojujeme - výchovou či vlastnou skúsenosťou. Možno práve preto tak milujeme detskú bezprostrednosť, pretože nie je zaťažená žiadnymi sociálnymi rolami.
Dieťaťu je jedno, či je na úrade, alebo v spoločnosti detí zo škôlky alebo v spoločnosti kráľovnej Alžbety. Jednoducho do priestoru povie, čo si myslí, alebo urobí čo potrebuje a na čo má chuť. Žije v absolútnej slobode neviazanej sociálnymi rolami, ktoré si neskôr nevedome či vedome osvojí. Niekedy deťom v tichosti závidíme a niekedy máme veľké pokušenie si to tiež vyskúšať. Oslobodiť sa. Nechať všetky tie - mám, nemám, mal by som, nemal by som, bolo by dobré a podobne, za dverami a konať úplne slobodne.
Takéto správanie by ale bolo ešte tak nejako predstaviteľné u jedinca, ale keď by sa rozmohlo medzi masy, na svete by sme sa chaosu pravdepodobne nevyhli. Ak teda vplyvom sociálnych rolí, prostredia, v ktorom žijeme a ktoré na nás má vplyv, robíme zo seba niekoho, kým by sme chceli byť, nie je potom ťažké dopracovať sa k vlastnej identite, ktorú vlastne celý život hľadáme? Pokiaľ ide o masky, teda ak si ich človek osvojil bez toho, že reprezentujú nejakú časť z jeho vnútra, ak áno - používanie takých masiek je veľmi náročné a škodlivé pre naše duševné zdravie.
Vlastnú identitu si uchováme tak, že v každej úlohe sa pokúsime nájsť kúsok zo svojho vnútra - hoci nám nie je príjemná. Keď sa nám to nepodarí, tak daná úloha je škodlivá a je otázkou, na čo vlastne by mohla byť dobrá.
Preberiem ti masku, ďakujem
Preberanie masiek je úplne v poriadku, keď človek zostáva vyrovnaným a verným sebe samému. Spoločenská maska sa stáva maskou vtedy, keď sa nechováme autenticky a vlastne klameme. To ale neznamená, že v rôznych spoločenských prostrediach nebudeme korigovať svoje slova alebo správanie - to nie je maska, ale normálne prispôsobenie správania sa k ľuďom okolo seba. Aj autentickí a vyrovnaní ľudia si musia niekedy nasadiť masku, keď si to situácia vyžaduje. Nosia ich ale menej a zostávajú sami sebou, pretože si uvedomujú, že niektoré sociálne role sú nevyhnutné pre dosiahnutie výsledkov.
Nepodliehajú však sebeklamaniu a nestrácajú svoju identitu. Ukážkovým príkladom našej snahy robiť zo seba niekoho iného je prvé rande. Okrem toho, že obaja si dajú záležať na tom, ako vyzerajú, do značnej miery zmenia aj svoje tradičné zvyky. Žena aj napriek tomu, že je hladná ako vlk, si objedná šalát. Aj napriek tomu, že najradšej by si dala poriadny dúšok červeného, dá si neperlivú vodu s elegantným plátkom citróna. Muž zámerne vyberie nejaké pekné romantické miesto, kde sú podľa niekoho šialené ceny a malé porcie, dúfa, že výberom zaujme. A pritom sa najlepšie cíti v malej krčme za domom.
Objedná si vínko, aj keď už od obeda má chuť na pivko. A to je len začiatok rituálneho tanca. Prídu chvíle, kedy sa smejeme, aj keď nám v skutočnosti to, čo hovoril druhý, vôbec nie je na smiech. Vo svojom prejave sa vyhýbame vulgarizmom a samozrejme, že keď sa nás opýta, či fajčíme, tak povieme, že len príležitostne k poháriku vína. Pritom nám nerobí problém dať aj krabičku denne. Žena zase predstiera, že nakupovanie je niečo, k čomu nemá ani minimálne vzťah a motorky jej pripadajú super.
Vlastne je to zábavné, teda až do momentu, kedy masku odložíme a dovolíme sami sebe byť tým, kým sme a ukážeme partnerovi svoju pravú tvár, ktorá sa mu nemusí páčiť, rovnako ako tá, ktorú videl na prvom rande.
Fiktívna virtuálna realita
Vyretušované fotografie na sociálnych sieťach, naaranžované pózy, falošné úsmevy alebo názory, s ktorými sa v skutočnosti nestotožňujeme. Koľko z nás sa snaží o sebe vytvoriť dojem úspešného a spokojného človeka bez ohľadu na to, ako sa cítime? Podľa štúdie britskej digitálnej agentúry Custard dnes o sebe vytvára klamársky profil až 75% ľudí. A to sa výskum nezameriaval na drobné, farbenie skutočnosťou, ale úmyselné a pravidelné skresľovanie reality.
Je bežnou praxou, že sa väčšina z nás prezentuje lepšími, akými v skutočnosti sme. Najzaujímavejšie na tom ale je, že sme si to všetci navzájom vedomí a prijímame nastavené pravidlá bez zbytočných otázok. Vo virtuálnom svete sme krajší, úspešnejší, vyrovnanejší. Vedieme dobrodružné životy, zdravo sa stravujeme, cvičíme, beháme, cestujeme. Jednoducho, vytvárame o sebe klamlivú predstavu. Chceme, aby nás ľudia vnímali v inom svetle, než sme v skutočnosti. Ale prečo to tak je?
- Realizácia rolí umožňuje fungovanie spoločnosti, skupín a sociálnych vzťahov vôbec, lebo v roliach si jednotlivec uvedomuje, čo sa od neho očakáva a čo má on očakávať od iných.
Byť k sebe aj ku svojmu okoliu úprimný, je veľmi ťažké. Hlavne v čase, keď sa zdá, že všetci okolo nás sú lepší. Pretože rovnako ako my, vytvárajú aj oni o sebe lživý obraz. Pravdou ale je, že touto maskou zakrývame predovšetkým vlastný strach a neistotu z okolitého sveta. Ako upozorňujú psychológovia, je rozdiel medzi obranným mechanizmom, sociálnou rolou, ktorou sa uberáme a pretvárkou. Čím je človek psychicky zdravší, tým je rozdielnejší, vie o svojich rôznych častiach a dokáže ich aj používať.
Ovplyvňujú náš každodenný život, naše vystupovanie, ale aj vnútorné prežívanie. A je to tak v poriadku, ak sú súčasťou nášho vnútorného života, pokiaľ to nie sú len prázdne masky. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že aj iní zažívajú rovnaké pocity a za upravenými fotografiami a oduševnenými statusmi sa väčšinou ukrývajú ľudia, ktorí prežívajú neistotu a zlyhanie? Je prirodzené, že sa snažíme prezentovať v lepšom svetle. Dôležité ale je, aby sme neskĺzli do pretvárky, ale zachovali si zdravý pohľad na seba a svoj život.
A predovšetkým si uvedomili, že virtuálny priestor je miestom, kde je pravda zahalená rúškom ilúzie, ktorú okolo seba každý vytvára, ale len málokedy má presah do každodenných životov.
Je len na vás, či sa rozhodnete niekomu klamať, ale pri zoznamovaní na internete vám to neodporúčame, každá lož bude na schôdzke odhalená, či už vyrazíte na rande do Bratislavy, Košíc alebo Nitry. Muž alebo žena pozvaní na schôdzku kdekoľvek v Slovenskej republike vás rovnako uvidia, tak nech vás vidia radi a nesklamú sa vo vás.
[ivi]