Ideme do Marakeša

Básnici porovnávajú marocký Marakeš s bubnom, ktorý dokáže vtĺcť identitu celého afrického kontinentu do zložitej marockej duše. Pre generáciu západoeurópskych beatnikov a prvých hippies symbolizovala od začiatku šesťdesiatych rokov volanie divočiny a povinnú zastávku na úteku pred civilizáciou.

Na sklonku šesťdesiatych rokov tu zdržiavali Rolling Stones. Paul McCartney venoval najslávnejšiemu miestnemu hotela Mamounia pesničku na albume On the Run. A folkrockové trio Crosby, Still & Nash naspieval hit o slávnom Marakešskom exprese spájajúcim mesto s pobrežím Atlantického oceánu. Metropola s tisícročnou históriou bola od pradávna križovatkou a spojnicou medzi Stredomorím, Blízkym východom a západnou Afrikou, od ktorej delí Maroko pohorie Atlas. Jeho vrcholky, šplhajúce do výšky 3000 metrov, tvorí nezabudnuteľnú dominantu na južnom obzore.

V minulosti súperil Marakeš o postavenie hlavného marockého mesta s Fezem, vzdialeným 250 kilometrov na sever. Primát nakoniec prevzal Rabat. Ale Marakeš zostal bránou k Atlasu na ich a k Sahare na západ.

Ťava pri diaľnici

Po štvorhodinovom lete, krátkom odbavení a výmene peňazí na modernom letisku Merana len šesť kilometrov juhozápadne od centra mesta na vás dýchne africký vzduch, v ktorom sa mieša piesočnatá vôňa Sahary a arabská exotika. Slnečné lúče tú dopadajú ostrejšie, vo farbách prevláda okr a červeň a diaľničné nápisy aj značky sú v arabčine. Diaľnica z letiska má však rovnaké štyri pruhy asfaltu ako v Európe, a dokonca aj jednoposchodové domčeky, ktoré ju lemujú, pripomínajú tak trochu juh Európy.

Avšak len do tej chvíle, kedy sa na prvej križovatke objavia ťavy. Spoločne s majiteľom, ktorý sa skrýva pod slnečníkom, vyhliadajú prvých zákazníkov k prechádzke. Teraz už nás čaká len exotika.

Hor sa do Mediny

Rovnako ako v iných arabských mestách je v Marakeši centrom všetkého diania Medina, stará arabská štvrť v centre mesta. Vydáte sa k nej po bulvári Mohameda V., marockého sultána a neskoršieho kráľa, ktorému sa v roku 1957 podarilo vyjednať so Španielmi a Francúzmi nezávislosť. Vedie okolo jednej z najskvostnejších pamiatok v celom arabskom svete. Mešita Kutubíja bola postavená v 12. storočí a jej sedemdesiatsedem metrov vysoká veža je viditeľná aj ako predloha minaretom v španielskej Seville a v marockom Rabate.

Stavbu pôvodne zdobila omietka z fialovej sadry, pri rekonštrukcii v deväťdesiatych rokoch ju však nechali architekti obnaženú v pôvodnom pieskovcovom prevedení. Mimochodom jej pôdorys bol kedysi navrhnutý tak, aby z minaretu nebolo za žiadnych okolností vidieť do neďalekého kráľovského háremu.

Afrika ako na dlani

Na centrálnom námestí Jemaa el-Fnaa máte africký kontinent ako na dlani. V ospalom a teplom popoludní tú rozbíjajú svoj stan krotitelia hadov. Na rozložených rohožiach polihujú cvičené kobry a pytón.

Ak náhodou trpíte ofidiofóbiou, je lepšie sa miestu oblúkom vyhnúť alebo nesiahať po fotoaparáte. Aj náznak očného kontaktu alebo objektív tú berú ako jasný signál, že sa chcete s ich miláčikmi - za patričný poplatok - bližšie zoznámiť. Svetobežníci popisujú incidenty, kedy sa cvičitelia hadov nenápadne otočia k návštevníkom námestia, položia im hlavu hada na jedno rameno a chvost na druhej a z objatia vás vyslobodia, až keď zaplatíte aspoň symbolické výkupné. Opodiaľ sa krčia v tieni na reťazi uviazanie makaky čakajúce na svoju foto príležitosť.

Na inom mieste uvidíte stánok zubára sediaceho na stoličke a na stolíku pred sebou má rozložené zubné protézy všetkých druhov a veľkostí, a dokonca aj farieb. So súmrakom sa námestie, ktoré v arabčine znamená miesto mŕtvych - odkaz na to, že v stredoveku slúžilo k popravám, premení v pestrofarebné javisko. Odkiaľ si pritiahnu hudobníci, mágovia a hltači ohňa a stánkari s exotickým jedlom. Varí sa tu na ohni pred vašimi očami, chutne a bezpečne. Sprievodcovia však odporúčajú používať namiesto nedbalo opláchnutých príborov k naberaniu jedla vlastnoručne prinesený chlieb a sústa zapíjať vodou z fľaše.

Stratení v labyrinte uličiek

Z centrálneho námestia sa rozbieha smerom na sever sieť uličiek, ktoré sa počas dňa premenia v živé trhovisko s výrobkami arabských remeselníkov od papúč, turistických suvenírov cez lampy, koberce, hudobné nástroje po výrobky kovotepcov a stolárov, ktorí predvádzajú svoj um priamo na ulici. Obchoduje sa tu ale aj mäsom, zeleninou a omamnými druhmi korenia. Pôvodná Medina vznikla v Marakeši v 12. storočí a jej pôdorys, stavby a ani uličky sa príliš nezmenili. Dýcha z nich atmosféra stredoveku, sú uzunké, tmavé a krivolaké.

A bez názvov či s názvami výhradne v arabčine, a tak je ľahké sa v tej spleti stratiť. Skrývajú však súčasne dvorce so záhradami premenenými na kaviarne a bistrá. Reštaurované kamenné domčeky slúžia ako hotelíky. Ak zablúdite, miestny sa vám ochotne ponúknu ako sprievodcovia. Musíte však počítať s tým, že na konci cesty vám vystavia účet na 100 dirhamov. Pomyselným centrom Mediny je jedna z najvýznamnejších marockých islamských škôl madrasy Bena Youssefa postavená v prvej polovici dvanásteho storočia a pomenovaná podľa sultána, ktorý sa v rovnakej dobe zaslúžil o rast vivu a slávy Marakešu.

Pôvodne školila budúcich islamských duchovných v koráne, ale aj v literatúre, práve a umení. Dnes je historickou architektonickou pamiatkou. Mestské múzeum naproti neoplýva príliš mnohých exponátov, návštevníkom však dá dobrú predstavu o umu miestnych architektov a staviteľov minulých storočí. Marakešské paláce sa neobišli bez priestranného, ​​ornamentmi zdobeného nádvoria, a rozsiahlymi kúpeľmi s dochovanou studenou, teplou a horúcou vodou. V tesnom susedstve múzea stojí za návštevu obchod s orientálnym korením, raj pre milovníkov exotických chutí a vôní.

Do miestností v troch podlažiach sú snáď všetky druhy korenia a liečivých bylín, čo pozná Blízky východ. Obchodníci k nim ponúkajú slušnou angličtinou podrobný výklad. A aj keď si nič zrovna nekúpite, pridajú k pozdravu na rozlúčku úsmev.

Cesta do staroveku

Módny tovar z marockých garbiarní je vyhľadávaným artiklom v európskych značkových obchodoch. Okolnosti, za ktorých sa koža z tiav, dobytka a ďalších párnokopytníkov spracováva, však budí údiv a súcit. Už biblie zmieňuje, že obchodníkom bolo v starovekých sídlach vyhradené miesto za mestom, a ešte k tomu na záveternej strane. Remeslo bolo medzi obyvateľmi starovekého východu považované za nečisté. V Marakeši patrí obchodníkom východná časť Mediny, odkiaľ majú ľahký prístup k vode, okolo východných hradieb preteká riečka Oued Issil.

Na rozdiel od biblie sú tu považovaní za atrakciu, ktorá láka turistov. Dvory, na ktorých spracovávajú koži, oddeľujú od okolia vysoké múry a pevné vráta. Ani jedno pochopiteľne nezabráni zápachu. Medzi bazénmi s kalnou vodou pobehujú robotníci, namáčajú a žmýkajú čerstvo stiahnutú zvieraciu kožu. Vyťahujú ich na skalnatú dlažbu, vypínajú, nechávajú sušiť a vŕšia postupne na hromadu. Z výkladu sa dozviete, že zvieratá a ich koža zvážajú do Marakešu Berberi z Atlasu. Pre mnohých je to hlavný zdroj obživy.

Keď zásielku spracujú, vracajú sa zase späť do hôr. Od čias biblie sa na prácu a povesti garbiara zrejme príliš nezmenilo. Profesia zostáva na spodných priečkach rebríčka. Personál spozornie aj pri kradmom pohybe objektívu u aparátu a rýchlo odvracia tvár.

Židia, hrobky a háremy

Námestie klampiarov je v päť podvečer plné zhonu. Obchodníci s umeleckými a remeselnými výrobkami vyvolávajú na okoloidúcich ceny. Z okolitých obchodíkov a kaviarní vybieha personál s vedrami a plechovými umývadlami s vodou. Blíži sa čas moslimskej modlitby. Veriaci smie vziať korán do ruky či sa ho len dotknúť s umytými rukami a po dôkladnej očiste. Precízna osobná hygiena je tu súčasťou bežného každodenného života. Štvrť Mellah v južnej časti Mediny bývala centrom početnej židovskej komunity, ktorá v Marakeši kedysi žila.

V čase, keď židovské geta v Španielsku a ďalších krajinách Európy stíhali v stredoveku pohromy, prichádzali sem Židia za biznisom, ako finančníci, zlatníci a klenotníci, obchodníci a krajčíri a ešte po druhej svetovej vojne žilo v Marakeši 50 tisíc Židov. Námestie je východiskovým bodom k prehliadke hneď troch význačných historických pamiatok. Palác El Badi sultána Ahmeda el Mansoura z pätnásteho storočia mal prívlastok "neporovnateľný". Dnes znej ostali predovšetkým masívne obvodové múry farby okru.

Päť minút pešo západným smerom je ďalšia atrakcia tejto časti mesta, hrobky dynastie Saadianov. Zachovali sa v takmer neporušenom stave pravdepodobne preto, že nasledujúci vládcovia z dynastie Alaouitov sa desili kliatby, ak ich znesvätia.

Čaj o piatej v hoteli Mamounia

Ďalšia stavba, ktorú by ste nemali minúť, je päťhviezdičkový hotel Mamounia postavený v štýle art deco. Hostil najslávnejších návštevníkov mesta, svetových štátnikov aj celebrity. Exotický interiér aj exteriér poskytol kulisy dvoma hollywoodskými filmami. Točil sa tu Hitchcockov muž, ktorý toho vedel príliš veľa a Alexander Veľký Olivera Stonea. Nocľah v základnom apartmáne príde v prepočte na 577 EUR za noc, a tak sa tu možno uspokojíte iba s čajom o piatej, pri ktorom možno obdivovať symetrickosť hotelových záhrad a modernosť prostredia, v ktorom hostia cirkulujú medzi popoludňajšími koktailmi na terase, súkromnou lekciou na tenisovom kurte a osviežením v hotelovom bazéne.

Odborníci zaradili Mamounia medzi "sedem historicky najvýznamnejších hotelov", a tak trochu prekvapí správa, že bude čoskoro na predaj. Vysvetlenie je ľahké. Marocká vláda, ktorej patrí, sa snaží vyrovnať schodok štátneho rozpočtu a hľadá dodatočné zdroje príjmu, kde sa dá.

Nevyrazíte do Marakešu s vašou drahou polovičkou na zaujímavú dovolenku?

[ivi]